reklama

Týždeň, na ktorý sa naozaj nedá zabudnúť. (1.deň)

"Nikto sa vás nemôže dotknúť bez vášho súhlasu." Slovami Gándhího:"Nemôžu nám zobrať sebaúctu ak im ju nedáme." Je to naša poddajnosť, náš súhlas s tým, čo sa nám stane, ktorý nás raní ďaleko viac ako to, čo sa nám vlastne stane.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (14)

Tento článok je vlastne pokračovaním štyroch častí príbehu:" Ako som sa stal oteckom pri pôrode". Ak chcete vedieť podrobnosti, prečítajte si, ale pointu tohto článku pochopíte aj bez študovania jeho predošlých častí.Aj keď sa tento príbeh stal v r. 1988, to čo zažila jeho hrdinka, moja manželka, odvážna a zásadová žena, môžete v súčasnosti zažiť aj vy, stačí len, ak budete tak trošku INÁ.-------------------------------------------------------------------------------22.marca 1988Gynekologicko pôrodnícke odd. Fakultnej nemocnice MARTIN. Prebudila som sa na vŕzganie dverí a šuchotanie paplónov. Spočiatku som si myslela, že to čo vidím je sen. Čo som mala pred očami, nevyzeralo ako nemocničná izba, ale ako núdzový poľný lazaret. Oproti mne ležali štyri pacientky, vedľa mňa dve. Spolu nás tu bolo sedem.Na chvíľku moje dojmy prerušila sestrička, ktorá priviezla bábätká. Strašne som sa tešila na moju dcérku. Detičky tichúčko plakali. Snažila som sa spoznať moju dcérku, ale akosi sa nedarilo. Až potom mi sestrička milo vysvetlila, že detičky sa po pôrode nosia až na druhé kojenie.Pomaly som sa začala upokojovať.Tak nakoniec sme predsa len boli spolu pri narodení nášho dieťatka. Podarilo sa, pomaly som spomínala. Možno to nakoniec predsa len nebude také zlé ako sme si predstavovali,-namýšľala som si.-Dobré ráno-Otvorili sa dvere a do izby vošiel lekár a sestra. To čo sa začalo diať bolo nechutné. Odvrátila som zrak. Lekár prišiel k pacientke povedal jej meno. Lekár ju vyzval:-Ukážte sa nám-Pacientka si vyhrnula košeľu a roztiahla nohy. Lekár sa sklonil, pozrel na pohlavie a pokračoval ďalej. Tak toto bola vizita. Neskutočne primitívna a nechutná.Žiadna intimita, žiadne súkromie, žiadna komunikácia. Plná izba divákov...Gynekológ pristúpil k mojej posteli. Prečítal moje meno a povedal známu zaklínaciu formulku na rozťahovanie nôh:-Ukážte sa nám-Sotva sa pokúsil odhrnúť môj paplón dôrazne som preriekla:-Nikomu sa ukazovať nebudem!!-Gynekológ sa zháčil. Také niečo pán doktor nečakal. Zostal v pomykove a začervenal sa. Ale keď videl že si jednou rukou tuho pridŕžam paplón a odhodlane sa naň pozerám pochopil, že to myslím vážne. -Aký máte na to dôvod?--Mám na to čisto psychické dôvody- vyhŕklo zo mňa.Gynekológ chvíľu mlčal, a potom preriekol:-Ako chcete.-Nie, nie som hanblivá. Ale najskôr trocha komunikácie a potom možno súhlas. Ale toto nebolo o hanblivosti.Bol komunizmus? No a čo keď bol. Aj pacienti mali vtedy iné krvné skupiny ako inde vo svete?Nebola som pripravená pojať tento spôsob vizít, a navyše úplne zbytočný. Predpokladala som ,že touto "vizitou" a týmto výstupom je vec ukončená. Pokúsila som sa na chvíľu zaspať. Sotva sa mi však začali privierať viečka vrzli dvere. Stál v nich ďalší gynekológ. Nechápala som. Však už jednu "vizitu" páni lekári urobili. Načo druhá? A to v pribehu ani nie hodiny? Bol sám. V ruke niesol presne tie isté zdravotné záznamy. Začal s tou nechutnou komédiou ktorá "zachraňuje" ľudské životy:-Ukážte sa nám- Samozrejme že sa ani nepredstavil a ani nijak inak sa nedal identifikovať. Ak by si chcel niekto z ulice požartovať, stačilo si obliecť biely plášť a urobiť si "vizitu". Pacientky poslušne rozťahovali nohy. Gynekológ podišiel ku mne. Zopakovala som mu to čo aj jeho kolegovi. Nepochopil, ale poslúchol. Tak strašne som mu chcela povedať že takto sa to asi robiť nemá. Tiež som mu chcela povedať, že si želám aby prišla ku mne na vizitu doktorka Urbánková, a ak nie ona, tak nejaká iná lekárka čo sa mi zdalo dôstojnejšie, aj keď v týchto podmienkach to bolo tak či tak ponižujúce. Avšak tu existoval len jeden spôsob komunikácie. Smer od gynekológa k pacientke, v rozkazovacom tóne a nie inak. O pár minút prišla ďalšia vizita, v poradí už tretia. Nechápala som. Načo preboha? Keďže som nenašla v ich správaní žiadnu logiku nadobudla som presvedčenie že sú takí nevzdelaní, že sa potrebujú navzájom ubezpečiť o správnosti diagnózy.Ale finále lekárskej virtuozity ešte len malo prísť. Opäť som sa pokúšala zaspať. Po chvíli som to vzdala. Bola som príliš rozrušená a napätá. Nechápala som čo sa deje, nerozumela som tomu. Nikto mi nič nepovedal, nikto ma na nič neupozornil, nikto sa ma na nič nespýtal. Áno ja viem, tak to vtedy bolo, ako je žiaľ doteraz. To čo lekári robili sa mi zdalo odporné a nedôstojné, preto som to odmietala.Vrzli dvere. Asi raňajky. Už by asi bolo načase aj keď som si uvedomila, že asi ani jesť nechcem. Príliš som si nevšímala čo sa deje, lebo som bola naivne presvedčená že "vizita" sa už asi konať nebude. Čo sa to však dialo? Do izby vošiel starší lekár asi päťdesiatnik, a za ním zdravotná sestra a za ňou asi dvaja či traja lekári, a za nimi sedem študentov medicíny. To čo sa potom dialo nazývam tou najodpornejšou komédiou akú som kedy videla. Procesia podišla k prvej pacientke. Jeden z gynekológov niesol v ruke zdravotné záznamy. Roztvoril ho, prečítal meno pacientky, oznámil diagnózu, ako dlho je hospitalizovaná a ostatné údaje.Potom sa jeden zo študentov medicíny pozrel pacientke medzi nohy a popisoval jej diagnózu. Pokiaľ niečo nevedel, pokračoval ďalší.Pozorne som sledovala študentov medicíny. Niektorí sa uškŕňali, niektorí len tupo hľadeli pacientkám medzi nohy. Pacientka pre nich asi nebola ľudskou bytosťou. Tak toto mali byť budúci lekári. Ako ich to preboha učili? Nebola som povinná sa dívať na ich nechutnosti, to si nikto neuvedomil?Podišli ku mne. Jeden s lekárov nahlas povedal:-Táto pacientka sa nám nechce ukázať!--A to už prečo?- spýtal sa nesmierne povýšene najdôležitejší lekár.( pre staré vreco a novú záplatu,-pomyslela som si.)- Mám na to psychické dôvody.- odpovedala som stručne s trasúcim sa hlasom, ktorý prezrádzal moje nesmierné psychické vypätie. -Ukážte sa nám!!!!- rozkázal mi hrubo a pristúpil k posteli s presvedčením že sa zopakuje celá sprostá procedúra. Zo všetkých síl som si pridržiavala paplón až kdesi pri očiach v strachu, že použije voči mne násilie. Na jeho primitívny rozkaz som odpovedala:-Nikomu sa ukazovať nebudem!! Vizitu mi urobí lekárka!- ("a iba raz"-pomyslela som si.)Pán doktor očervenel ako rak. Položila som ho na lopatky. A pred študentmi medicíny. Tí sa zatvárili prekvapene. Nastalo hrobové ticho. V očiach lekára sa zračila nenávisť, zlosť aj poníženie. Chvíľu sa nezmohol ani na slovo. Sestry a ostatní lekári od strachu ani nepípli. V očiach som spoznala prekvapenie, údiv ale aj zahanbenie.(Teraz, keď sedím vedľa manžela pri počítači a on dáva slová na blog tak sa trochu aj zabávam, ale vtedy mi nebolo všetko jedno.)Hlavný doktor sa pozviechal a výhražne aj škodoradostne vyštekol:-Zavoláme psychiatra a potom sa uvidí. Ak to nepomôže, môžeme vás aj prepustiť!-Tak teda psychiater ma mal naučiť mať ten "správny názor". Fantastické!!-------------------------------------------------------------------------------Pokračovanie nabudúce.Doporučujem : AKO SOM SA STAL OTECKOM PRI PÔRODE V R. 1988, všetky štyri časti,A všetky moje články v rubrike PRÁVA PACIENTA.

Daniel Jankech

Daniel Jankech

Bloger 
  • Počet článkov:  64
  •  | 
  • Páči sa:  387x

Aktívny občan v permanentnom súboji s negatívami súčasnej spoločnosti. Stále trochu disident. Autor publikácií: Sedem dní v bielom koncentráku.(1994) Volajú to medicína. (2001). Prvý otec pri pôrode v ČSSR (1988) Liberál a feminista v nohaviciach. Tiež trochu skladateľ, textár, hudobník, spevák a basgitarista. Skúste moje najnovšie hity.:-) Zoznam autorových rubrík:  PRÁVA PACIENTAPODNIKANIEZAMYSLENIEŠKANDÁLSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu