Jankechovci proti celému svetu !

Nesmierne sme túžili, ak hovorím v množnom čísle tak aj s manželkou, zabrániť ďalším takým príbehom a ešte oveľa horším ako sme prežili my. Kdesi v hĺbkach nášich sŕdc sa usadil len jeden skromný cieľ: AK POMÔŽEME ČO LEN JEDNEJ JEDINEJ ŽENE USTÁŤ SI SVOJU PRAVDU, ŽENSKOSŤ A DÔSTOJNOSŤ, TAK NAŠA MISIA MALA ZMYSEL. Preto sme sa rozhodli usporiadať pred spomínaným oddelením otvorenú demonštráciu. Počet účastníkov: dvaja, -ja a moja manželka.11.augusta 1993-Myslíš že nám ho roztrhnú?--Neviem. Ale pre každý prípad potrebujeme mať rezervu. Ktovie, čo sa im opäť zrodí v hlavách....podáš mi prosím ťa červenú fixu? Táto je už suchá. ..Dočerta, pomýlil som sa . Pozri, spravil som z P-éčka e-R. Čo s tým? Ale snáď nám budú dva transparenty stačiť, - ubezpečoval som sa.-Tento pokazený vyhodíme. Ak nám aj jeden roztrhajú, ten druhý dúfam nechajú na pokoji. To by museli byť strašní blázni, ak by to urobili. Čo myslíš, urobia to? -spýtal som sa so záujmom manželky.-Čo ja viem..ale viem, že sú schopní každého násilia.- dodala.-Aj ja si myslím..- prisvedčil som.-Trochu to tu poupratujeme a potom si na zem vystrieme naše "veľdiela",-ironicky som poznamenal.Janka zobrala veľký papierový transparent, ktorý som pred chvíľou pokazil. Pokrčiac ho odhodila do koša. Odniesol som lep, nožničky a spravil priestor v obývačke. Potom som vystrel jeden z dvojice vydarených transparentov na podlahu. Stálo na ňom:"PROTESTUJEME PROTI HRUBÉMU PORUŠOVANIU ĽUDSKÝCH PRÁV NA GYNEKOLOGICKOM A PÔRODNÍCKOM ODDELENÍ".-Perfektné. Čo povieš? Dobre sa to vyníma. Je to lepšie ako som si predstavoval,-uznanlivo som nás pochválil.-Ešte si všetko preskúšame tak, ako sa to zajtra odohrá. Generálna skúška. Chyť transparent za jeden koniec, fajn. No a teraz ho rozvinieme asi vo výške našich tvárí. Dobre. Napnime ho! Dobre ho natiahnime, aby sme vyskúšali či je v strede zlepený, aby sme sa potom náhodou neblamovali. Drží. Je to dobré. Vyskúšajme aj ten druhý. No aj ten je dobrý.--Daniel, bude mať naša demonštrácia vôbec nejaký význam, keď sa naša vec už pohla?- prerušila moje mlčanie manželka.-Až keď to urobíme, môžeme konštatovať, či to bolo správne, alebo nie.-prebleslo mi mysľou.Chvíľu som mlčal a hľadal vhodnú odpoveď. Zmätok sa niekam stratil, a moje slová odzrkadlili stav môjho vedomia:-Som presvedčený, že áno. Stále nevieme, kedy naša kniha uzrie svetlo sveta, i keď verím, že skôr či neskôr bude tu. Ale keby predsa len nevyšlo všetko podľa našich predstáv, aspoň nejako dáme mnohým ľuďom najavo, že nielen oni boli presvedčení o zvrhlej praxi na gynekológií. A ktovie, možno sa "doktorkovia" zľaknú a urobia nápravu, čo by nás ako sama dobre vieš, veľmi tešilo. -O tom veľmi pochybujem. Tí nikdy ani prstom nepohnú pre vytvorenie atmosféry dôstojnosti a ľudskosti na tomto oddelení.- preriekla manželka.- Žiaľ asi máš pravdu, Janka. O to väčší dôvod protestovať. Je to predsa naša morálna povinnosť..-12.augusta 1993-Nechce sa nám však?- spýtal som sa, ubezpečujúc sám seba, že moja manželka cíti to isté, čo ja.-Dobre vieš, čo cítim,...čo cítime...obaja!-povedala.-Viem, ale už sme sa rozhodli....--Áno... rozhodli sme sa!-prikývla odhodlane.-Kávu si nachystala?-Áno.--Vychutnajme si ešte chvíľku pohody, a potom môžme ísť bojovať.- preriekol som tak trochu víťazoslávne.Chvíľu ešte so mnou lomcovali pochybnosti. Svojho vnútra som sa spýtal: "Konáme správne?! Ale vnútro mlčalo. Vôbec neprotestovalo. Ešte chvíľu som hľadal nejakú výhovorku pred sebou samým na to aby sme protestovať nešli. Len svedomie len tíško prerieklo: "Už je rozhodnuté!"12:00- gyn. pôr. odd. Martin.Zastavili sme svoju chôdzu pred týmto oddelením. Bol krásny deň. Ľudia sa nenútene prechádzali po areáli nemocnice, občas prešla sanitka. Vytiahli sme transparent a rozprestreli čelom k oddeleniu. Bŕŕ... nebol to príjemný pocit. Bolo to ako protestovať proti celému svetu. Pohľad mi padol na moju Janku. Bola bledá ako stena. Stretli sa nám pohľady, v ktorom som videl odhodlanie bojovať. Presne také ako keď mi v r. 1988 mávala z okien keď som odchádzal z návštevy. O pár sekúnd sa nás zmocňoval pocit vyrovnania a srdcia nám prestávali prudko biť. Začala sa naša prvá oficiálna bitka z neľudkosťou.Červené písmená na papierovom transparente sa pekne vynímali. -"PROTESTUJEME PROTI HRUBÉMU PORUŠOVANIU ĽUDSKÝCH PRÁV NA GYNEKOLOGICKO PÔRODNÍCKOM ODDELENÍ."-Okolo nás prešlo niekoľko ľudí v civile aj v nemocničnej rovnošate. V ich očiach sa zjavilo prekvapenie. Z budovy gyn. pôr. odd. sa z okien vyklonilo niekoľko pacientiek. Na prízemí sa otvorilo okno a v ňom sa ukázal biely plášť. O niekoľko minút k nám začali prichádzať prví zamestnanci oddelenia. Najprv sa pristavili, prečítali si transparent, niektorí nás obišli, iní zostali stáť a nemo na nás pozerali.Padla prvá otázka:-Prečo demonštrujete?-Otázka nebola príliš duchaplná. Nápis na transparente hovoril jasne.-My vieme prečo!-odpovedal som stroho.-Á.. vy demonštrujete proti vykonávaniu interrupcií,- povedal ktosi z davu.-No...nedemonštrujeme náhodou proti tomu, ale proti zlému zaobchádzaniu s pacientkami,- povedal som stručne.Nie že by sme s interrupciami súhlasili, ale naša demonštrácia mala inú misiu. Moju odpoveď už personál vôbec nechápal.-A proti akému konkrétnemu zaobchádzaniu?- spýtala sa staršia lekárka.-Privádzate k pacientkam bez ich súhlasu medikov, čo je nedôstojné.--No ja na starosti medikov nemám.- preriekla lekárka alibisticky.Do rozhovoru sa rázne zapojila moja manželka:- Keď som tu porodila a odmietla som vaše zaobchádzanie, zavolali ste na mňa psychiatra, ako keby som bola nejaký debil!!- povedala rozhorčene.- A o tom všetkom som napísal knihu,- dodal som a vzápätí hneď aj tieto slová oľutoval. Isto iste si mysleli, že mi šibe. Veď kto by sa už odvážil kritizovať "Pánov Bohov"...Situácia začínala biť patovou. Na ulici sa vytvoriť priestor na diskusiu nedal, za okrúhly stôl nás nikto nepozval. Niektorí aktéri zhromaždenia začali odchádzať po tom, čo zistili, že na ulici sa nedohodneme.Z davu sa ozval doktor Krkoška. -Zavolali sme na vás políciu, o chvíľu bude tu.-Domnieval sa, že nás zastraší, že zbalíme transparent, utečieme domov a bude po paráde. Ale nebolo. - V poriadku, nech policajti prídu,- povedal som, a s neochvejnou rozhodnsťou sme obaja ešte silnejšie stisli transparent.Nemali sme sa čoho obávať. Demonštrácia bola riadne ohlásená a zákonné náležitosti splnené. Nenechávali sme nič na náhodu, aby sa to neskôr neobrátilo proti nám.-Pozrite sa ,- oslovil som dav. -My si to tu pekne jednu hodinu odstojíme a potom pôjdeme. Demonštráciu máme úradne zabezpečenú.-Potom sa začala odohrávať "najzaujímavejšia" časť nášho protestu. Tesne pred transparentom stál lekár strednej postavy, ktorého som síce registroval, ale napätie mi nedovolilo si ho všimnúť. Mal čistučký vyžehlený mundúr. Teraz prišiel úplne k transparentu a bolo zjavné že sa rozhodol zapojiť do "akcie". Ponamáhal som trochu zrak a snažil sa prečítať jeho menovku. MUDr. D..DANKOTakže prednosta, pochopil som. Jeho meno som pred tým videl na plechovej ceduli označujúce oddelenie.Pám prednosta začal viac pre seba ako pre nás od jedu vykrikovať:--Ako porušujeme ľudské práva?!!! Kedy ich porušujeme?!!! A ja som bol vo Švajčiarsku-... niečo povedal ale som neporozumel...- a tu sú samé ženy..a vy porušujete ľudské práva,- s posledným bojový výkrikom schmatol nečakane transparent, roztrhal ho, urobil z neho papierovú guľu a šmaril o zem. Potom sa s neskrývanou hrdosťou otočil a splu s ďalšími "spolupáchateľmi" vošiel do budovy.S manželkou sme zdrvenými pohľadmi pozerali na seba. Takže najhoršie predpoklady sa splnili. Prednostovo správanie odzrkadľovalo typický postoj lekárov k pacientkam. Vzťah arogantnosti a nadutosti voči človeku.Siahol som do tašky a vytiahol ďalší transparent. So zlou predtuchou, že s lekármi sa nebude dať tak ako v minulosti rozprávať, sme ho rozprestreli. Nikto z oddelenia zrejme nepredpokladal, že budeme mať ešte náhradný transparent. Odhadli sme ich správne a poznali sme ich lepšie, ako oni nás.Z hlavného vchodu opäť vyšiel prednosta. Na tvári mu žiaril potmehúdsky úsmev. Bol už oblečený v civile. Podišiel k nám a rovnako arogantne nám strhol aj druhý transparent.(mimochodom, tento prednosta je v súčasnosti dekanom lekárskej fakulty v Martine) Nebránili sme mu, i keď som mal sto chutí mu povedať čo si o ňom myslím. Snažili sme sa vyvarovať akéhokoľvek konania, ktoré by sa potom mohlo voči nám negatívne interpretovať.Po jeho brutálnom a barbarskom čine sme sa rozhodli opustiť priestory areálu nemocnice. Transparent sme už nemali a rozprávať sa s nami nikto nechcel.-A takto sa ku mne správali- smutne preriekla manželka.Mlčal som a premýšľal."Prečo nepochopili? Prečo opäť nepochopili? Nič sa nezmenilo ..skonštatoval som.Ešte nás čakal krátky rozhovor s novinárom ktorý o akcii vedel a cesta domov.13.augusta 1993-ránoOtvoril som oči. Prvé čo ma napadlo: Tak zverejnili noviny náš protest? Skôr ako sa Janka a naša dcérka zobudili, bežal som kúpiť noviny."Uverejnili to"-blyslo mi mysľou pri čítani. So záujmom som začal hltať prvé slová:" Daniel Jankech s manželkou Janou včera urážali lekárov". Ďalej hrubými písmenami stálo:NAPÍSAL KNIHU O MARTINSKEJ NEMOCNICI.V čase, kedy som vchádzal do bytu ma už zamestnávali výroky zdravotníkov v článku.-Prečítaj si čo hovorí doktor Krkoška.- už z dverí som volal na Janku.-Ukáž?--Tu je to.-..."toto nie je forma protestu. Pokiaľ mali výhrady, mali sa porozprávať s vedením kliniky (medzi nami, s tým sa nedá rozprávať dodnes, ale o tom inokedy.) a nemocnice. Nemáme od nich žiadnu sťažnosť. Hrubo to uráže všetkých zamestnancov. Po porade s právnikmi podáme asi trestné oznámenie."-Takže sme sa mali porozprávať s vedením nemocnice...Ale aj včera sme sa mohli porozprávať, a nekonalo sa....Táranie,- skonštatoval som.13.augusta 1993- večer.Mlčky sme ležali v posteli. Dva stresujúce dni nás vyčerpali. Do nočného ticha som prehovoril prvý:-Vieš Janka, čo by si ty urobila na ich mieste?-Chvíľu bolo ticho.-Chcela by som bližšie vedieť o čom je tá kniha.--Myslíš že niekto z nich chce vedieť o čom je?--Prečo by nechceli vedieť?--Prepáč že sa tak hlúpo pýtam, ale si presvedčená o tom že veria v zrod našej knihy?-Zostala v rozpakoch.-Neviem..to ma ani nenapadlo.. a prečo by neverili?- ukončila dôrazne. - Sú si vedomí strachu pacientov, ktorí nenachádzajú odvahu sťažovať sa a sú príliš samoľúbi na to aby uverili niekoho odvahe naplniť svoje vyhlásenia. A nás aj tak pokladajú za šialených pubertiakov.--Ale dnes už naše odhodlanie spoznali. A my sme predsa nedemonštrovali v dave kde to jej jednoduché?!--Možno im krivdím , ale to ukáže čas. Dnes vyšiel článok v novinách. Po tomto možno dokážu premýšľať s chladnejšou hlavou a nielen trhať transparenty.--Takže ty si myslíš že by nás mali pozvať dodatočne a spýtať sa, čo nás vlastne trápi?-ÁNO.-Žiaľ čas ukázal, že sme martinským gynekológom nekrivdili, a oni si nezaslúžili jemnejší tón knihy. A tiež sa dodnes žiadny otvorený stôl nekonal.--------------------------------------------------------------------------------Nabudúce: Ako som napísal svoju prvú knihu, a ako to môžete urobiť aj vy.P.S. Články o výučbe študentov medicíny a všetkých súvislostiach budem písať trochu neskoršie. Ďakujem za trpezlivosť.