Týždeň, na ktorý sa naozaj nedá zabudnúť. ( Túžby zlomiť ) - pokračovanie

Najskôr doporučujem prečítať si môj predošlý článok (Týždeň, na ktorý sa naozaj nedá zabudnúť.(1.deň), úzko totiž spolu súvisia.Prečítali ste si? Tak môžeme pokračovať.Vizita sa skončila. Ustrašené sestry, medici, gynekológovia a aj primár či prednosta sa pobrali preč. Hlavný doktor ešte z dverí na mňa nenávistne fľochol, a pobral sa preč tiež. Uľavila sa mi. Dúfala som, a aj si to naivne myslela, že "lámanie" neposlušnej pacientky skončilo.Asi po dvadsiatich minútach opäť vrzli dvere. Nevnímala som. Asi nejaká sestrička. Až keď sa ozvala otázka:-Je tu pani Jankechová?- som pochopila, že ešte nie je koniec.Vo dverách stáli dvaja lekári s divokými pohľadmi. Na prvé videnie mi pripadali ako zlí a arogantní ľudia. -Tu som.- takmer s plačom som odpovedala.-Čo si želáte?-Ďalší zavalitej postavy na mňa surovo zrúkol:-Ako si dovoľujete odmietnuť pána primára? Načo ste sem prišli rodiť, keď sa nechcete dať prezrieť?- Týmito slovami asi chcel naznačiť, že som sa sem prišla dať predovšetkým prezerať, až potom porodiť. Mali to trochu pomýlené. Aj v tom, že sa nechcem dať prezrieť. Asi zabudli na to, že to chcem tak, aby bola zachovaná moja intimita a dôstojnosť.V prvej chvíli som dúfala, že budeme viesť dialóg, ale bol to len monológ plný donucovania a vyhrážok.Hovoril len jeden z nich. Keď skončil, videla som mu na tvári pocit uspokojenia,... z dobre vykonanej "práce".Druhý lekár, ktorý tam bol do počtu a na zvýšenie autority svojho spolupáchateľa nakoniec dodal:-Pacientky sa musia podriadiť lekárom!-- A dúfame že si to do ďalšej vizity rozmyslíte.- dodal ešte ten výrečnejší, a s víťazoslávnymi úsmevmi odišli.Nechápala som. Ak si teda mysleli že nie som normálna, načo toto divadlo?Chvíľu som sa od strachu chvela. Začínala som mať pocity úzkosti. Napriek tomu ma tieto "primárove, či prednostove gorily" len utvrdili v presvedčení, že konám správne.Po tejto návšteve som už nechcela spať. Ani sa nedalo. Zas ktosi vošiel do izby. "Dnes je tu asi deň otvorených dverí". Pomyslela som si. Do miestnosti vošla nejaká žena. Zdala sa mi povedomá. Doktorka "K", moja gynekologička, uvedomila som si. Pozerala sa po izbe a pristúpila k mojej posteli.-Dobré ráno.- pozdravila sucho.-Dobré ráno.- odpovedala som.-Čo sa vám narodilo?- spýtala sa.-Dievčatko!- odpovedala som s hrdosťou.-Gratulujem--Ďakujem.--Ako sa cítite?- spýtala sa formálne. Ako som sa preboha tu mohla cítiť.-Dobre.- odpovedala som formálne.-Bol pri vás váš manžel?- spýtala sa tak, ako keby si len chcela potvrdiť informáciu.-ÁNO!!- hrdo a suveréne som odpovedala."Bože čo som to urobila". Akú škodu som tým urobila doktorke Urbánkovej?!(pre tých čo nečítali moje predošlé články, doktorka Urbánková nám umožnila byť spolu pri pôrode.) Ale slová sa už nedali vziať späť.Doktorka chvíľu váhala a potom napoly rozkazovačne a napoly prosebne povedala:-Nerobte nám tu problémy.-Slabým, trasľavým, ale predsa rozhodným hlasom som povedala:-Ja nikomu problémy nerobím. Problémy tu robia mne!--Popremýšľajte, poprehodnocujte svoje názory a nerobte nám tu zbytočné problémy,- povedala doktorka "K" naliehavejšie.-Nemám nad čím premýšľať, ani čo prehodnocovať!- pokúsila som sa dôraznejšie povedať svoj názor.Doktorka usúdila že je zbytočné ma presviedčať. Otočila sa, a s pozdravom " do videnia" odišla.Krátko po tejto návšteve prišla doktorka Urbánková, a s pokorou mi urobila vizitu. Na jej tvári sa dal poznať smútok zmiešaný s ľútosťou. Ale nepresviedčala ma aby som zmenila názory, a ani sa mi nevyhrážala.Onedlho priniesli jedlo.Asi o desiatej hodine, presne si už nepamätám, doviezli do izby vozík s bábätkami, ktorý mi pripomínal prevážanie kukiel z knihy o Ferdovi Mravcovi. Sestrička mi podala dcérku do náručia. Bol to nový nepoznaný pocit šťastia. Skoro som pri tom zabudla kde sa nachádzam. Tichúčko spinkala. V duchu som jej poďakovala za to, že sa pýtala na svet v pravú chvíľu. "Škoda že pri nás nemôže byť tvoj ocinko". Ešte šťastie že ťa privítal hneď ako si prišla na svet. Ináč by ťa videl možno po týždni. Byť matkou bol nový, nádherný a vzrušujúci pocit. Detičky odniesli. Zaspala som.Kdesi vo vedomí som chcela spať, ale akýsi hlas ma stále odkiaľsi zvnútra prebúdzal. Neviem ako dlho som do tejto chvíle spala. S nevôľou som otvorila oči. Pred sebou som videla obraz muža v bielom plášti, ktorý si práve bral od stola stoličku a prisadol si k mojej posteli. Trochu som nerozumela, a aj sa mi to zdalo trocha zábavné. Toľko zmrhanej energie na to aby prinútili jednu "šibnutú" pacientku akceptovať "múdre názory" martinských gynekológov. Nechápala som prečo si tento "asidoktor" sadol vedľa mňa. Však vždy nado mnou stáli. Že by mi chcel niečo milé pošepkať?......Už sa mi moc nad tým nechcelo premýšľať. Gynekológovia predsa nechceli ženy premýšľajúce, ale poslúchajúce....-Dobrý deň.- pozdravil ma ASIDOKTOR.-Dobrý deň.- odpovedala som nevrlo. Jeho tvár sa mi zdala podvedome sympatická, s trochou vnútorného exihibicionizmu, vedomia nadradenosti a moci.- Nemáte dobrú náladu? Prečo sa ku mne správate tak odmietavo?- skôr ako som mu stihla čokoľvek povedať si uvedmil isté súvislosti a rýchlo dodal:-Ja nie som gynekológ, ale psychiater!---------------------------------------------------------------------------------Pokračovanie nabudúce.Doporučujem, ako som sa už vyslovil predchádzajúci článok,(Týždeň, na ktorý sa naozaj nedá zabudnúť. 1.Deň) a všetky moje predošlé články v rubrike PRÁVA PACIENTA.P.S. Naozaj sa budem snažiť pokračovať čo najskôr.